TINDERSTICKS sú svojím spôsobom zvláštna kapela. Nie príliš výstižná a povrchná nálepka "tých, čo majú speváka s hlasom ako Nick Cave" ich sprevádza počas celej dvanásťročnej kariéry -- treba povedať, že žiaľbohu. Eponymný debut z roku 1993 je podľa (nie len) môjho názoru jedným z top 10 albumov deväťdesiatych rokov. Jeho hrubý, drsný a nervózny zvuk plný väzieb a nad ním jeden z najnaliehavejších emotívnych vokálov spôsobujú aj po desiatich rokoch zimomoriavky na chrbte. Nemenej kvalitný, pre istotu opäť stručne, iba menom skupiny nazvaný nasledovník a trojka "Curtains" len potvrdili to, že TINDERTICKS boli jednou z najosobitnejších formácií poslednej dekády dvadsiateho storočia.

"Waiting For The Moon" prišiel po hluchom období albumov kolísavej kvality, tri roky po nemastnom-neslanom CD "Can Our Love" a slušnom soundtracku "Trouble Every Day". A hneď na začiatok treba povedať, že Briti trochu pozdvihli hlavu. Tradične skúpy booklet prezrádza len technické informácie o doske a podiele členov TINDERSTICKS na tvorivom procese -- a práve táto informácia je kľúčová pre analýzu dosky. Jedným rezom sa dajú skladby rozdeliť na vynikajúce, pod ktorých hudobnou stránkou je podpísaný Dickon Hinchliffe, priemerné (so signatúrou Davida Boultera) a bohužiaľ prevažne poslabšie, v duchu tých slabších z minulých dosiek sa nesúce (ktorých autorom je charizmatický frontman Stuart Staples). Málokedy je autorský rukopis tak rozlíšiteľný, faktom je, že Hinchliffove kusy "Until The Morning Comes", "Sweet Memory", "Waiting For The Moon" sú dokonalým návratom do čias, keď TINDERSTICKS ohurovali recenzentov aj poslucháčov svojím mixom bezútešnosti, irónie a kúska svetla na konci tunela (obzvlášť, keď na celom albume hrajú prím sláčikové aranžmá). Melancholické, ľahko depresívne, zadumané, "film noir" ale napriek tomu svojim zvláštnym spôsobom veselé skladby, ktorým dušu vdychuje ležérny Staplesov spev ("Moje ruky okolo tvojho hrdla/Ak ťa zabijem, nikto to nezistí/Zobuď ma, ak zaspím/Podľa pohľadu tvojich očí viem, že čas nadišiel..."). Na "lepšiu stranu" treba doplniť skvelý duet Staplesa a Lhasy de la Sela "Sometimes It Hurts", experimentálny kus "4.48 Psychosis" s textom prevzatým z rovnomennej hry Sarah Kane a rozvernú polo-countryovku "Just A Dog" a je pomaly jasné, aké bude hodnotenie celého albumu. Naneštastie Staplesove skladby (s výnimkou záverečnej "Running Wild" a spomínaného duetu) sú príliš priamočiare, nekomplikované, v šansoniérskom či "barovom štýle", kde kapela hrá len doprovod pre speváka. Akokoľvek je jeho vokálny výkon tradične skvelý, chýba im myšlienka, smerovanie, a pocit zo spoluúčasti celej skupiny.

Napriek tomu si TINDERSTICKS zaslúžia pozornosť aj v roku 2004, aj keď trojica prvých albumov zrejme kvalitatívne prekonaná nebude. Skvelá povesť predchádzajúca ich koncerty (tradične nemíňajúce Prahu, keďže manželka Davida Boultera je Češka -- možno doteraz aktívna vo vcelku zaujímavej formácii NANA ZORIN), a atmosféra "sladkého smútku", na ktorú majú TINDERSTICKS patent, stojí za vyskúšanie. Zvlášť keď v metalových vodách začína byť emo-, či atmo- vcelku cenenou predponou, nie je na škodu pozrieť sa na kapelu, ktorá má v napĺňaní podobných atribútov štatút veterána.

P.S.: K limitovanej časti nákladu je pridané sympatické EP "Don"t Even Go There" so štyrmi inde nevydanými skladbami.